TAKTO NEJAKO TO ZAČALO ALEBO DESAŤROČNICA NA BICYKLI 1993 - 2003 !

     Dostalo sa mi cti napísať úvodné slovo (veď kto iný by to bol ochotný napísať) o vzniku hoby partie CYKLO SLOVAKIA BRATISLAVA. Nie som spisovateľ ani básnik, a ak ma pamäť neklame v niektorom ročníku ZŠ som mal 3 zo Slovenského jazyka. Takže pokúsim sa zvoliť vhodný prevod a začnem pomaly odšliapávať túto etapu.

     Šport a ani pohyb mi nikdy nebol cudzí a moja aktívna (futbalová) športová činnosť už bola dávno minulosťou. Hľadal som vhodnú formu rekreačného športovania. V zime jasne viedlo lyžovanie, ale čo v lete ? Ležanie pri vode nie je môj štýl. Našťastie na jednej z lyžovačiek som spoznal chalanov z bratislavskej Klingerky, (Dušana a Ľuba Klobušníkovcov, Karčiho Kubíčka), ktorí sa v lete venovali bicyklovaniu (na pivko a tak). Karčimu sme aj na svadbu do Topoľčian išli na bicykloch. Dostali sme sa až k svadobnému stolu a aj sme si zatancovali. A to bez saka a kravaty iba tak v cyklistickom. Svadobná „etapa“ trvala až do rána bieleho.

     Prvou veľkou a nezabudnuteľnou akciou bola jazda okolo BALATONU, ktorú sme pripravovali 2 roky. To znamená, že bola „perfektne“ pripravená. Na štart sa postavili Vilo a Tibor Vrábelovci, Ľubo a Dušan Klobušníkovci, Karči Kubíček, Peter Bednárik, Peter Berta, Ondro Halenkovič, ja a partia z Vajnor. Už na hraniciach v Rajke nás chceli otočiť. Chýbali nám kolky na colnom prehlásení (to už teraz netreba). No keď colníci v našom doprovodnom „žiguláku“ uvideli 50 litrový demižón vajnorského bieleho a povedali sme im, že sme jazda s mierovým poslaním, tak nás poslali kade tade. Ale hlavne, že sa rampa otvorila, a mohli sme sa pobrať na celodennú púť k brehom Balatonu.

     Na trase sme sa prvý krát stretli s tým, aké dôležité je mať dobré cyklistické nohavice s jelenicou (odretá r…ť), že treba veľa piť (ionťak) a samozrejme jesť i keď nemáme chuť (kŕče, hlaďák), Dôležité bolo, že sme po prvých tvrdých skúsenostiach na cyklistiku nezanevreli. Náš vzťah k bicyklu umocňovali každoročné jazdy priateľstva BRATISLAVA – HAINBURG – MOSSONMAGYOVÁR – BRATISLAVA s cieľom v Petržalke. Tu pri jednom dojazde si s nami posedel aj víťaz v cyklistickom šprinte z olympiády v Montreale Anton Tkáč. Časom sme na našich cyklo túrach v okolí Bratislavy začali stretávať viac a viac cyklo - hobíkov , u ktorých sa prejavila túžba spoznávať okolie Bratislavy v sedle bicykla. Niet o tom pochýb, že toto naše Slovensko je malé, ale pekné. Je veľa miest a kútov, ktoré stoja za to pozrieť si ich, zažiť pri tom veľa veselého a spoznávať ľudí s podobnou diagnózou. Náš hoby balík sa pomaly rozrastal o nové tváre. Takto nejako sa začala formovať skupina neškodných bláznov, ktorá zistila, že je veľmi príjemné, ale zároveň aj náročné dopraviť sa na bicykli na rôzne pekné a zaujímavé miesta po Slovensku, a to za pomoci vlastného pohonu.

     Prebúdzaním sa jari každoročne silnie túžba nasadnúť do sedla bicykla a cítiť prúdiaci jarný vzduch okolo nás (okrem alergikov), naberať kondíciu, zhadzovať nadbytočné kilogramy po zimnom spánku a odohnať tak všetky zimné neresti a hriechy (klobásky, údené, majonezák, koláče, salónky a nejaký ten gambášik). Niekedy na jar 1993 sa vybrala malá skupina „hobíkov“ na cyklo jazdu z BRATISLAVY na chatu LIMBA na SKALKE pri KREMNICI. Skupinu tvorili : Jožo Hájnik (Hasan), Roman Nagy (Mistr), Vlado Mikolášek (Pike), Robo Orieška (Orech), Ivan Paleček (Škoda) a ja. Jazda v piatok po hlavnom ťahu na Žiar nad Hronom (prežili sme) splnila svoje očakávanie a spoločnú reč sme našli na bicykli a taktiež mimo neho. I keď nám moc do reči nebolo, pretože chata je na konci cca 10 km stúpania. Na chate bola svadba a my sme boli skoro ako svadobčania (mali šťastie, že sme im neuniesli nevestu, možno by ju hľadali dodnes). Pre úspech akcie a zistením, že sme všetci rovnakej krvnej skupiny “LS +“ (Limbašský silván - pozitív) sme cyklo jazdu zopakovali aj o rok.

     Na jar 1994 sa k pôvodnej zostave pridali ďalší naši „ fanatici na dvoch kolesách“. Karol Kubíček (Karči), Ľubo Klobušník (Lambo), Laco Drusc (Starosta), Laco Lesay, Robo Škultéty (Piškot – pretože bol najmladší). Niekedy sa pridali chalani z Myjavy, Vajnor a zo Žiliny Hasanov brat Peter a Ivan Kořínek. Táto jazda sa zaradila medzi tie „hororové“, ale radi na ňu spomíname. Hlavne na to, ako nás búrka okolo Prievidze rozprášila tak, že sme sa na chate zliezali do polnoci a každý z inej svetovej strany. Určite by sme toľko neblúdili a došli by sme včas, no na križovatke kde sme nevedeli kam odbočiť Hasan vtedy asi o 22.00 hod. vyslovil jeho historický výrok „Ešte sa psy budú ruvať o chládok“ a smelo sa vybral opačným smerom nie na Kremnicu, ale na Martin. Dokonca ochotného pána ktorý nám chcel pomôcť a ukazoval nám na automape správny smer na Kremnicu presvedčil, že má automapu naopak. Delenie o horalku alebo kocku dextra (hroznový cukor) dotváralo situáciu stroskotancov, ktorí mokrí a v zime hľadajú perníkovú chalúpku alebo „mys dobrej nádeje“. Našťastie chalúpku sa podarilo nájsť a tak guláš, ktorý sa mal podávať na večeru, nám o to viac chutil aj keď to už bol „polnočný“ guláš (pivko chutí vždy). Štart každej jazdy bol vždy pri BEZ-ke v piatok ráno o 6.30 hod a ciel večer na LIMBE na SKALKE, kde nás očakával dobrý gulášik a pivko od barmanky Kristíny, ktorá i keď nám nadávala do diviakov a bláznov, nám fandila, len jej nešlo do palice, že keď máme autá, prečo sa trepeme do kopcov na bicykloch.

     ...A na jednom takomto výlete večer pri ohníku a vínku (neboli sme pod vplyvom) vzbĺkla v nás myšlienka jazdiť vo farbách cyklo klubu. Postupne sa k nám pridali ďalší pacienti : Jano Hladký (Johny), Paľo Polakovič (Tuleň - t.č. Kanada - dobre sa oženil), Vlado Polakovič (Bukas), Martin Hanus (Drepár), Ondro Halenkovič, Dušan Klobušník (Klobúk), Martin Šlosár (Exot – inak vyzerá celkom pohľadne), Jano Draškovič (Pejko – tiež nevyzerá ako kôň), Michal Kováčik (Majkl najnovšie Stalin) Braňo Bálint, Andrej Janáček (Bakula), Tono Hotový (Bradatý), Ondro Grell (Batman), Jožo Gugh (Gugo), Martin Ďurčo (Dunčo - t.č. USA - vráti sa - ešte sa neoženil), Peter Suchánek (Matelo – drevený panák ľahký a dobrý v kopcoch) a jeho sestra Barbora (odvaha medzi toľkými chlapmi). Bolo nás už dosť veľa na to, aby sme dali o sebe vedieť. Tak sme si vymysleli dresy. A aby všade aj za hranicami vedeli, že sme zo Slovenska, tak sme sa dohodli na názve CYKLO SLOVAKIA BRATISLAVA. Na dresoch prevládali národné farby biela, modrá, červená a na hrudi Slovenský znak. Pod prvé krídla sme sa uchýlili do závodného klubu Slovnaft Apollo. Na jeseň 1994 sme sa po hororovej jarnej jazde opäť vybrali na Skalku do chaty Limba. Na všetky jazdy som pripravil s Romanom Nagyom „samizdatové“ buletíny s mapkou trasy, ako aj s bufetmi na občerstvenie. No po skúsenostiach z jarnej jazdy som do buletínu uviedol telefón na chatu a aj telefón záchranného systému SOS. Pri BEZ-ke sa nás zišlo 33 cyklo „fanatikov“. To sme si už mohli povedať balík, v ktorom prevládali dresy cyklo klubu SLOVAKIA. Tento krát to oproti hororovej jari dopadlo dobre. Nebyť jednej rozbitej hlavy po páde pri prejazde cez koľaje pri Topoľčanoch, tak by to bolo aj bez ujmy na zdraví. Jar 1995 sme zmenili cieľ cyklo jazdy a vybrali sme si chatu NAD KRÁLIKAMI. Tiež sme sa zišli pri BEZ-ke, ale tak lialo, že sme sa dohodli ísť na autách. A tak sa 25 cyklistov viezlo nie na bicykloch, ale autami s vidinou pekného víkendu a ešte krajšej cyklistiky v okolí Banskej Bystrice. Ale všetko bolo naopak. Pršalo celú sobotu aj nedeľu a tak sme sedeli na chate a hrali karty a čakali na lepšie časy. Večer sme si aj zatancovali na ľudovky od Senzusu : Jano Dižo s Pikem, ja s Karolom. Aj sme tento cyklo pobyt nazvali „buzerantský bál“.

     Naše dresy sa začali objavovať vo všetkých „hoby balíkoch“ po Slovensku. Jednou s prvých akcií, kde sme mohli s hrdosťou prezentovať naše nové dresy bol ROCK FM maratón, ktorý neúnavne rok čo rok organizuje nám všetkým dobre známy Jozef „Efa“ Tóth. Plány na ďalšie akcie sme mali veľké. Navrhnuté boli cyklo maratóny na Slovenských cestách, ale i v zahraničí (Rakúsko Trofaiach, Samson, Dolomity). V júli 1995 sme zistili veľmi dôležitý fakt, a to že jazda do kopca je oveľa ťažšia (sme chytrí, že? :-)) ale oveľa zaujímavejšia. Do kopca sa ide pomalšie a stíhame sa aj okolo seba pozerať (toto zistenie nám trvalo dlhóóó). Preto sme sa vybrali do hôr. My frajeri zo Slovenska sme sa vybrali zmerať si sily hneď s velikánmi talianskych DOLOMITOV, s kopcami, s ktorými sa pasujú každý rok profíci na Giro d´ Itália. Cesty sú tam prekrásne, ale iba do kopca a dolu - žiadna rovina. Kto to raz v Dolomitoch skúsi, tak pochopí čo je na cyklistike ťažké, ale zároveň nádherne. Tu mi dovoľte parafrázovať známeho českého cyklo komentátora Eurošportu Róberta Bakalářa: „Ti kteří se vjenuji cyklistice vjedí o čem mluvim“. No comment. Zdolali sme Passo Gardena 2121 m, Passo Campolongo 1875 m, Passo Fedaia 2054 m pod známou Marmoládou, Passo Valparola 2 168 m, Passo Falzarego 2117 m, Passo Giau 2236 m, Passo Pordoi 2239 m, Passo Sella 2242 m a hlavne Passo Stelvio 2758 m (môj výškový osobák z 900 m na 2758 m na 26 km). Kopce v Dolomitoch a prostredie nám tak učarovali, že každý rok začiatkom júla sa vraciame popasovať sa s kopcami - profíkmi a hlavne sami so sebou. Infekciou dolomitských kopcov sme nainfikovali aj ďalších, ktorí si mysleli, že pezinská Baba je kopec. Omyl vážení. Kopec je to, keď si uprostred prekrásnej prírody kladieš otázku „Na čo som sem kua chodil, veď na dunajskej hrádzi je taká romantika a do bufetu ťa aj dofúka“ :-). Naše „Giro d´Dolomity“ v roku 2001 a 2002 si mohli vyskúšať a potvrdiť si tak definíciu kopca aj naši noví hobíci – Drahoš Pobiecký (Psyche), Roman Vagner (Citrón), Palo Čeporan (Čepo), Honzo Velek, Vlado Dostál, Milan Filo, Braňo Mášik, Tomáš Nemček.

     V auguste 1995 sme sa prihlásili na cyklo maratón v Rakúskom OBERSTEIERMARKU v mestečku TROFAIACH. Po klasických našich cyklo jazdách a po Rock FM maratóne to bol prvý ozajstný zahraničný cyklistický maratón dlhý 228 km s prevýšením 3300 m. Celá trasa bola situovaná v prekrásnom prostredí rakúskej prírody. Jedným z posledných kopcov bol dlhý a ťažký Präbichl, na ktorý vedie cesta cca 8 km a na celej trase je len jedna zákruta. Do Trofaiachu nás prišlo 11 a prichýlila nás ako vlastných rodina Sauerovcov, ktorá keby bola vyhlásená súťaž o najdobrosrdečnejších ľudí na svete by určite bola na 1 mieste. V zjazde z Präbichlu som si urobil rýchlostný osobák 96km/h - bez prilby (to by mala vidieť moja žena a sedel by som doma na r…i). Tento osobný rekord už asi nikdy neprekonám (čim mám viac rokov, tým mám väčšie bobky). Pri jednej z ciest pozrieť oblasť Trofaiachu sme sa zastavili pod majestátnym alpským vrchom Grossglockner. Prešli sme prechod cez Fuschertörl 2407 m a niektorí dokonca vyšli aj na Franz-Josef- Höhe a na Edelweisspitz 2571 m. Zo zaujímavých zájazdov treba spomenúť Španielske pobrežie Costa Brava a hlavne Costa del Sol – Andalúziu s prekrásnymi horami Siera Nevada s vrchom PIKO VELETA 3300 m. Až tam sa vytrepali 4 naši kamoši. Tam som mal byť aj ja, ale pri tréningu v zjazde z Bieleho kríža som trochu zariskoval a prebral som sa vo fakultnej nemocnici s diagnózou rozbitá hlava, vykĺbené rameno (operácia). A tak vidina Andalúzie sa mi objavovala ako „fatamorgána“ a zároveň sa mi vzďaľovala rýchlosťou úmernou preberania sa z operačnej narkózy (pomaly ale iste).

     Naša cyklo sezóna sa už pravidelne začína tréningovým pobytom v Banskej Štiavnici, kam chodíme posledných 5 rokov koncom mája. V okolí Štiavnice sme našli neuveriteľné množstvo prekrásnych trás na cestné bicykle na čele s 8 km drinou na vrch Sitno. O tento pobyt býva z radov našich hobíkov najväčší záujem. Pravidelne sa zúčastňujeme Fatransko - Strážovského maratónu. Veľmi sme si obľúbili Cyklo jazdu TRNAVA- RYSY 321 km s cieľom v Tatranskej Lomnici, ktorú už po 25 krát pripravili „trnavski chalany“ (oni tak tvrdo rozprávajú) okolo neopakovateľného srandistu a fanúšika trnavského spartaka (spartak my ta nikdy nepustime) Janka Bielka. Na tejto akcii v r. 2002 do našej partie veľmi dobre zapadli Ľubo Puškár (Pušky), Vlado Dostál s „devínčanmi“ Mirom Banovičom, Lubošom Krajčírom, Pištom Halandom, Lacom Kovaríkom krvná skupina PB+ (pivo - borovička pozitív), ale mimo bicykla, lebo na „kole“ to oni vedia a Vlado aj na „kole“ s prívesom (kamión). Rok čo rok sme našu klubovú cyklo aktivitu smerovali na cyklo maratóny u nás a v okolitých štátoch. Viac krát sme boli na rakúskom Radmarathone Schwechater, kde býva príjemná atmosféra. Český Beskyd Tour patrí tiež medzi tie, kam sa každý rok vyberáme. Pravidelne sme chodili na Rock FM maratón. Tu do našej partie pribudli aj Roman Vágner (Citrón) a Drahoš Pobiecký (Psyche), ktorým to išlo aj na horákoch po ceste lepšie ako nám hoby - profíkom na cesťakoch.

     Ak už spomínam cyklo akcie, tak nesmiem zabudnúť na ČASOVKU NA NEŠTICH, ktorú organizuje náš klub vždy začiatkom septembra. Jedného z prvých ročníkov sa zúčastnil aj drobný chalan, ktorý sa volal Filip Polc. Dnes patrí do svetovej elity bikerov. Po zopár zbabraných ročníkoch, kedy nám haprovala časomiera „LONGINES“ a vyšli nám časy také, že keby som štartoval aj ja, tak určite vyhrám. Veď sme za to aj schytali „nerobte to keď to neviete“. Ale tí, čo nám najviac vytýkali to, že keď to nevieme, nech to nerobíme, nám o týždeň vraveli aby sme to robili aj naďalej, lebo časovka sa udomácnila pre mnohých nadšencov - hobíkov a vyplnila ich cyklo kalendáre. Nedá mi nespomenúť akciu dvoch hobíkov z našej partie: Citróna a Hasana, ktorí si roku 2002 vymysleli trasu s pracovným názvom „Dvaja nerváci naprieč Balkánom“: Bratislava - Maďarsko - Chorvátsko - Čierna Hora a odtiaľ popri pobreží smer Slovinsko-Taliansko a pripojili sa k nám v Dolomitoch. Ale to im bolo ešte málo, tak si vybehli z dedinky PRATO 900 m na Passo Stelvio 2758 m prevýšenie 1758 m na 26 km. Suma sumárum za 27 dní 2700 km. Klobúk dolu (sú tí dvaja normálni?).

     Hodnotné výkony podáva Pušky, ktorý každý rok absolvuje akcie s partiou nemcov ako napr. ostrov Kuba, Berlín - Petrohrad, Berlín - Paríž - Barcelona. Peknou a hlavne zaujímavou bola aj cesta z Pasau do Bratislavy po dunajskej cyklo ceste, ktorú absolvovali naši „tyroláci“ Vilo Vrábel, Jožo Mokrý, Karči Kubíček a Lambo. Nesmiem zabudnúť na mnohé víkendové jazdy na našej domovskej trati po dunajskej hrádzi smer Hamuliakovo, Gabčíkovo, Vojka, Čuňovo, Rusovce. Niekedy to boli aj 24 hodinovky, ako v Le Mans. V lepšom prípade bol návrat domov na blikačky, tzv. nočný jazdci. Tu do partie pribudli Maťo Kostka (Doktor), Peter Kontroš (Kantri), Roman Velek.

     V partii okolo bicyklov, ale aj mimo sme si celkom rozumeli a hľadali sme vhodné vyplnenie celoročnej sezóny. Začali sme chodiť na silvestrovské a veľkonočné lyžovačky na Tále a Chvatimech na chatu Bernardínka k Vašovi xxxxx. Tu sa vzťahy ešte viac utužovali (na svahu i v bare). Nie menej ako cyklistika sa pre mnohých z cyklo partie stal hokej, ktorý sme začali hrávať na zimnom štadióne. Zo začiatku iba tak v teplákoch, bez výstroje. Prvé rany boleli :-). To nemusel nikto nikoho trafiť pukom. Stačilo spadnúť na tvrdý a studený ľad, alebo to na tupých kanadách neubrzdiť pri mantinely. No príďte sa pozrieť teraz. Keby sa medzi nás priplietol nejaký Žigo Pálfy alebo Šatan, tak by určite zapadol do partie a ani by ste nevideli ten rozdiel medzi nami a NHL (keby sedeli medzi nami na striedačke).

     A čo na záver? Myslím si, že som túto spisovateľskú ťažkú kopcovitú etapu nezvládol. Začal som v sólovom úniku, ale ako to vždy v etapách býva, balík bol rýchlejší a tesne pred cieľom ma dobehol. Našťastie to boli všetko moji kamaráti. Zistili sme, že jazdiť sólovo nie je to pravé orechové, že v tom balíku je aj sranda (hlavne to ticho v balíku pred kopcom) a vždy ti má kto povedať „Nevzdávaj to, už je to iba kúsok“ i keď ani on sám tomu neverí. Preto aj my od       r. 2001 sme registrovaní ako občianske združenie. Je nás necelých 40, máme nové dresy a už teraz sa tešíme na spoločné stretnutia v sedle bicykla. Takže dovidenia v európskych balíkoch (my cyklisti sme už v EU) a nezabudnite CYKLO SLOVAKIA BRATISLAVA je férový balík.

Bratislava, september 2003
 

Milan „Ernest“ Valko