Keď mi Bukas hovoril o tejto jeho akcii, pomyslel som si, že čo to za ( s prepáčením ) ch.u.j.o.v.i.n.u  vymyslel ? Ísť vlakom do Košíc a odtiaľ späť do Bratislavy na kole za dva dni?

Poznáte Bukasa? „Aký problém?“ „Ide sa – hotovo “. Aj samotný Hasan sa čudoval, čo to ten Bukas vymyslel . Bukas je typ, že aj keď si 99% balíka povie „ideme spolu – tadiaľto “, on si kľudne pôjde „svoje“, pokojne iným smerom (Uhliská). Ale ak by to bolo inak, už by to nebol on. Bukas nikoho veľmi  nepresviedča , ale tento výlet od samého začiatku vo mne vzbudzoval zvedavosť.

„Mám malo najazdené, (chystám sa do Rakúska na Grossglockner (3798m), do Talianska na Stelvio (2758m) a Mortirolo (pamätník Marca Pantaniho), tak hádam to bude dobrý tréning “ pomyslel som si.

Nakoniec sme sa dohodli štyria. Drahoš, Banán, ja a samozrejme Bukas, ktorý vybavil lístky na vlak a aj ubytovanie v Hnúšti.

Naša púť sa začala v piatok pred polnocou na hlavnej stanici v Bratislave a hneď radostne. Drahoš nám oznámil radostnú novinu, že od rána je už dedo. Nevyzerá na to, ale je to tak. Tento titul mu vybavil jeho syn Tomáš, a hlavne,  Dorotka a aj jej mama všetko zvládli.

„Tak táto cesta bude zrejme ťažká, alebo aj späť z Košíc pôjdeme vlakom?  Ale veď sme už predsa skúsení .“ A tak po jednom plzenskom a poháriku whisky sme sa uložili spať. Pre lepší a hlavne pohodlnejší spánok Bukas navrhol lôžkový a nie iba lehátkový vozeň. No aspoň pre mňa to vôbec nebol spánok. Trasenie, trmácanie a staničné hlásenia – skrátka : priam ideálne podmienky na spanie. Všetci sme boli hore ešte pred zvonením budíka „tlačiac“ do seba  doma nachystané obložené žemle a rohlíky.

 „Vydržali sme horšie a vydržali sme aj toto „ -  skonštatovali sme hádam všetci v cieľovej stanici Košice . Moje obavy, ako to prežili naše bicykle , sa nenaplnili, aj keď  s vagónom to hádzalo dosť prudko - nič sa nám nepoškodilo. Po „vylodení“ v Košiciach, sme doladili potrebné veci a s entuziazmom sme vyrazili smer Pereš.

Nie, nešli sme za Norikou a Braňom Mojsejovcami , ale pokračovali na Malú Idu .

Počasie bolo ideálne ,svietilo slnko a teplota bola prijateľná, nie moc vysoká, tak 17-18 stupňov. Hneď ako sme odbočili z hlavného ťahu smerom na Malú Idu, sa cesta začala pekne vlniť.  Po nejakých 3 kilometroch vidím , že mi „comp“ neukazuje kilometre. Jasné !!! Magnet je na  inej strane. Stáva sa to aj lepším. Ale prečo práve mne? Ako keby to bola predzvesť, že na tomto výlete si dni smoly vyberiem práve ja. No ale pekne po poriadku, dôjdeme aj k tomu.

To už nám bolo aj horúco a začali sme sa už aj potiť. Chcem sa napiť a fľaša prázdna. A tu ma napadlo, že som asi tento výlet podcenil. Nezarobil som si žiadny „ ionťák“, ani nenasadil žiadne dovolené „suplementy“. Drahoš mi ponúkol vodu zo svojej zásoby a ja som zavelil, že v najbližšom centre nejakej obce zastavíme natankovať . Takto sme došli po miernych hupákoch cez dediny Malá Ida, Šemša, Hodkovce, Novačany, Rudník , do dediny Jasov, kde sme sa už nahodili do letného odevu a naplnili fľašky vodou.

Všade , kde sme zastavili , alebo sme prechádzali , vzbudzovali sme obdiv a to hlavne u našich počernejších spoluobčanov, ktorých bolo popri celej našej trase „Východom“ neúrekom. Bolo zaujímavé zo sedla bicykla sledovať , ako si oni pokojne žijú. Nepotrebujú dvere ani okná, spokojne vysedávajú pred domami a pofajčievajú. No radosť pozrieť na nich.

Ale naša púť pomaly pokračovala a keď sa mi už cesta zdala monotónna a v balíku bolo ticho, pretože tých malých hupákov bolo dosť, tak som navrhol, že aj nejaká kávička a keks by padli vhod. Ochotne sa všetci pridali a tak sme v zastali v štýlovej krčmičke v obci Štós. Bola kávička aj keks a niektorí už aj „vykladali“ zo seba, lebo ľahšiemu sa ide lepšie do kopca. Samozrejme od miestnych krčmových „štamgastov“ sme všade získavali patričný obdiv.

Ja som si začal uvedomovať, že voľba testovať nové sedadlo Selle SMP na takejto dlhej trase bola dosť nešťastná . Neviem na ňom obsedieť. Kua , veď všetci , čo ho majú , vravia aké je bombové a každému hneď sadne. Prečo práve ja musím byť výnimka?

A tu niekde začal upadať môj „morál“. Pobrali sme sa ďalej, lebo krčmárka, pôvodom z Čiech začala robiť poriadky s podguráženými chlapmi východniarmi. Mali sme obavy, aby sa neušlo aj nám.

Len čo sme sa pohli a za obcou Štós sa cesta začala dvíhať, pozerám na predné kolo a v jednom mieste je plášť zvláštne zvlnený a viacej vydutý. Nový plášť SCHWALBE ULTREMO R za 39 eur, ktorý má spevnený kord proti defektom. Nechápem to . Bukas, človek, ktorý je v každej situácii rozhodný, a ide tvrdo za svojím, a nič a ani žiadne prekážky ho nemôžu odradiť mi vraví : „Trošku to vypusti a ideme ďalej a potom uvidíme“. Výnimočne som ho poslúchol, veď aj tak som nič iné robiť nemohol. Desila ma však predstava,  čo ak mi to rachne pri nejakom zjazde. To sa mi ešte nestalo. Tak uvidíme , čo nám prinesie ďalšia časť trasy.

Štveráme sa hore kopcom na obec Smolník do výšky 758 m a máme za sebou 50 km trasy. Nasleduje dlhý zjazd do dediny Úhorná. Tu naberáme v studničke vodu, pretože odtiaľto sa cesta dvíha strmo a v niektorých úsekoch mi Banán hlási 18%. Paráda, tu zaberá naplno aj  môj prevod 39 x 29 a v tom tichu lesa počujem ako mi pukajú špice. Znervózňuje ma to. Pred týždňom mi moje campagnolá docentrovali tenzometrom a zatiaľ som bol spokojný. Teraz mi to znie , akoby som ich chcel zlomiť. Vyšliapali sme sa až do výšky 988 m, a máme za sebou 63 km - neúmerne  málo k začínajúcej únave. No ale hlavne, že cesta klesá. Samozrejme pri zjazdoch som bol opatrný, čo ak mi predný plášť nevydrží? Všetci mi vždy zmizli, ale táto cesta bola veľmi zlej kvality, čo sa týka asfaltového povrchu. Ten bol taký „pofľakovaný“, že som musel kľučkovať medzi jamami ako zajac, ale čaro  prírody východu bolo odmenou za všetku drinu na pozliepanej asfaltke.

Z vrcholu cesty nad Úhornou sme spadli do Krásnohorského Podhradia, kde bolo v pláne jedlo - obed. Bukas je spokojný , 75 km, teda polovicu trasy už máme za sebou, počasie je v pohode, neprší, aj keď sa na chvíľu zatiahlo. Samozrejme , mňa rozčuľovala bublina na plášti a zvuky , ktoré vychádzali zo zadných špíc . Opäť ma upokojil Bukas. Jeho teóriu som s pokojom prijal. Po centrovaní sa bod prekríženia špíc na zadnom kole dostal trošku do iných -  nevyjazdených - polôh, a zaťažovaním zadného kolesa pri prudkom stúpaní špice cinkajú. Trošku oleja v mieste prekríženia to vraj napraví. Tak fajn, upokojil som sa a myšlienku reklamácie centrovania som zavrhol. Uvidíme neskôr doma.

Ako som ale pozeral špice, všimol som si, že mi chýba jedna z piatich šraub, ktoré držia malý a veľký prevodník . No pekne, a takto ja jazdím? To sa mi už tiež raz stalo na maratóne „Kráľ Šumavy“ a tam som skončil v aute , až mi v servise dali novú šraubu a pokračoval som najkratším smerom do cieľa. No ale na tejto Bukasovej trase sa musí pokračovať ďalej, pretože pred nami je ešte 75 km a vraj s pribúdajúcou únavou a množstvom stúpaní to bude peklo. Tu mi pre zmenu pomohol Banán slovami, že aj jemu na horáku sa to stalo, mal iba dve šrauby z piatich a došiel v pohode domov. Tak som to nevzdával. Ale ako sa vraví -na posraného aj hajzel spadne. Sadol som si na lavicu k jedlu a sadol som rovno na žuvačku, ktorú niekto, (možno, že aj ja) položil na lavicu. Tak už hádam stačí, nie?

Po ľahkom obede pod hradom Krásna Hôrka sme sa pohli „ smer Rožňava „ a ja zisťujem, že pedálmi sa mi ťažšie točí. Ale to skonštatovali aj ostatní. Stvrdli sme tou prestávkou a nepomohol nám ani kalíštek fernetu . Ale to prejde, veď nie sme padavky a ešte nás čaká cesta do Jelšavy, kde sme mali naplánovanú ďalšiu pauzu. Tie kopce nemajú konca kraja. Tu ideme len do kopca alebo zjazdujeme dolu. Kvalita asfaltu je dobra. Za Rožňavou prejdeme opäť 2-3-4 x hore dole, už je to cítiť. Aj Drahoš tvrdí, že teda toto nečakal. Takéto hore - dole si pamätám iba z Dolomitov. Toľko kopcov na takom relatívne krátkom úseku je naozaj dosť. Za Rožňavou sme ťahali cez Rudná, Rožňavské Bystré, Honce, Štítnik, Gočaltovo až do Jelšavy. Sem sme dorazili už unavení - teda aspoň ja. V nohách máme 108 km, ale takých, že sa mi ani nechce veriť , koľko tu na malom Slovensku máme kopcov. Mne už nevadí ani bublina na plášti, ani praskot špicí už nepočujem a už vôbec mi nevadí chýbajúca šrauba na prevodníku, veď sú tam ešte štyri. Krátke občerstvenie v Jelšave a poďme ďalej smer Hnúšťa, nech to máme čo najskôr za sebou. Samozrejme ideme opäť na húpajúcu sa húsenkovú dráhu. Bukas nás pripravuje, že až do Hnúšte to budú už len samé nepríjemné hupáky .

Myslel som, že nás naťahuje. Nenaťahoval nás ani trošku. A hupáky boli , a riadne. Takých 5-6 kratších, 3 - 4 kilometrové, ale 3 boli parádne dlhé a ťahavé. Ticho v balíku , ako vždy v kopcoch. Ale ako by aj mohlo byť veselo, keď celú trasu z Jelšavy idem sám a zjazdujem opatrne. Trasa vedie cez Nadraž , Rákoš, Červeňany, Ploské (vôbec nebolo ploské, ba naopak), Ratková, Ratkovská Suchá (mokrý som bol dosť), Rovné (také nebolo celý deň), a Hnúšťa.  Vždy keď si už myslím, že je koniec stúpania, tak za zákrutou sa to ešte zdvihne. Najhoršie sú tie, keď je to stúpanie ťahavé, bez zákrut a najbližšiu zákrutu vidíš tak asi o 500, 600 metrov. Za každou zákrutou a prípadným klesaním cesty čakám, že padnem rovno do Hnúšte, ale pritom klesnem opäť zopár výškových metrov nižšie, aby som sa znovu štveral hore s vidinou toho, že tento výšľap do kopca je ten posledný. Ako vždy omyl. Ešte jeden sa vždy nájde.....

Ale toto už musí byť posledný, aj keď cez hustý les nevidím , kam vlastne padám. Z letargie a z panického strachu z kopcov ma vyvedie až obrovský bilboard pri ceste TESCO Hnúšťa 800 m. Je to tak, prichádzam do cieľa I. etapy a chvála Bohu celý. Drahoš na mňa kýva z bufetu, lebo oni už sedia na kofole. Neverím, že to už  pre dnešok končí, ale je to naozaj tak. Teší ma pohľad na ostatných a vidím, že unavení sú aj oni. Ideme sa ubytovať.

Hotel je veľký, taký socialistický a prázdny. Dobrý pocit mať celý hotel len pre seba . Obrovská a hlavne čistá izba pre štyroch za 41 eur. Nasleduje sprcha a hlad nás ťahá do pizzerie (lebo nikde sa už nevarí). Všetci sme si objednali podľa svojho gusta, ale šokoval nás Drahoš objednávkou vegetariánskej pizze so slaninkou. Navečerali sme sa, zapili sme to ešte dvomi fernetmi a ideme na ucho, lebo v nedeľu nás čaká rovnako ťažká II. etapa. Sobotný sumár I. etapy Košice - Hnúšťa : 150 km, 3000 m prevýšenie, za 6:30 hod., a ja som spálil 3700 kcal.

V nedeľu sa prebúdzame už konečne vyspatí, iba Drahoš vraj mal v noci behanie na toaletu. Začína pekný slnečný deň, no to ešte nevieme , čo nás čaká. Ja, Bukas a Banán raňajkujeme ham and eggs . Drahoš volil pre istotu banány a tyčinky, vraj ho boli žalúdok (vegetariánska pizza so slaninkou).

Vyrážame smer Klenovec je to síce rovina asi 8 km, veľmi dobré na zahriatie sa, ale potom sa to opäť pekne dvíha. Ide sa mi dobre, nohy poslúchajú ,  vravím si, že som asi etapový  jazdec, a nie som určený na jednoetapáky. Tato myšlienka ma ženie dopredu a kopce zdolávam v pohode. Po Klenovci nasleduje Kokava nad Rimavicou a odtiaľ dobre dlhý, možno 10 až 12 km úsek neustále do kopca. Vrchár zo mňa nebude, pretože začínam cítiť tie 3 kilá navyše, čo som v zime pribral. Spočiatku idem spolu s Banánom na špici, Bukasovi sa trošku vzdialime a Drahoš v Kokave kupoval minerálku, tak zaostáva. Banán mi zmizne tesne pred vrcholom, mňa dobehne Bukas a spolu valíme dolu. Konečne to padá smer Látky, Detvianska Huta a Hriňová. Idem opatrnejšie, aby bublina vydržala, asfalt je vynikajúci, tak to pustím aj s bublinou miestami tak rýchlosťou 60 km/h. Na rovine ma čaká Bukas, aby sme sa spolu dotiahli do obce Kriváň, kde máme v pláne obed. Bukas ťahá špicu, ja za ním, ťaháme cca 35 km/h, keď tu zrazu prásk. Plášť to nevydržal. Pomaly a hlavne opatrne zastavujem, len-len , že nezletím aj pri pomalej rýchlosti aj tu na rovine. Ak by sa mi toto stalo o 5 min. skôr, pri zjazde do Hriňovej, tak by bol zbytočný aj Pike (náš kamarát záchranár) s vrtuľníkom. Pri tejto predstave ma oblieva studený pot. Ďakujem tomu hore, čo ťahá tie nite, že túto potiahol až na rovine, a rovno na autobusovej zástavke. Tu hneď asi po 3 minútach zaúradoval Bukas a so svojim šarmom a spôsobom jemu vlastným, zastavil dodávku a priam nariadil šoférovi, aby ma zobral až do obce Kriváň, kde sme mali jesť. Šofér ma vysadil rovno pred reštauráciou, poďakoval som a čakal na ostatných.

Reštaurácia bola ešte zatvorená a asi o 300 m ďalej bola hlavná vlaková stanica v obci Kriváň. Tak som sa tam vybral. Na stanici príjemný bufet a dvaja cestujúci. Pýtam sa : „Prosím vás , ide teraz nejaký vlak? Ak áno, tak kam ?“

Dostalo sa mi najkrajšej odpovede. O 40 min. ide rýchlik do Bratislavy . BINGO !! , ten ja čakám. To bude moja III. etapa. Premiestnil som sa do bufetu , kde už dorazili aj všetci ostatní.

Pri pohľade na Drahoša som bol hneď na milión % presvedčený, že nepôjdem vlakom sám. A tak sa aj stalo. Žalúdočné  problémy ho totálne vyradili z prevádzky. Bukas ma láme, aby som si od Drahoša zobral predné kolo a pokračoval s nimi ďalej po dohodnutej trase II. etapy. No, mohol som ja nechať kamoša bez dozoru , keď som videl ako mu je zle? To nie. Dali sme si po borovičke (žalúdočná prevencia), odfotili sme sa v čapici výpravcu a nastúpili na vlak smer Bratislava. Samozrejme , s predsavzatím, že toto si musíme zopakovať, pretože prvý pokus bol neúspešný.

Vo vlaku ticho odfukujeme, driememe a myslíme na Bukasa s Banánom ako sa trápia. Vraj škoda, Zaježová je krásny, ale strmý kopec. Tak ten si určite prejdeme pri ďalšom pokuse. My s Drahošom sme sa v poriadku dostali do Bratislavy a okolo 17.00 hod. mi volal Bukas, že už sú aj oni vo vlaku. Stihli naň nastúpiť v Leviciach. To bol aj zámer, tak Bukas a Banán splnili cieľ tejto jazdy do bodky. No a my s Drahošom máme ešte jeden opravný pokus, ktorý určite využijeme. Už teraz mám jasnú predstavu ako vylepším Bukasovu Tour a doplním jeho know- how.

Sumár nedeľnej II. etapy Hnúšťa - Levice (teda ja a Drahoš len 50 km a prevýšenie 1050 m)

Záverom : túto trasu doporučujem všetkým vám, ktorí máte radi cyklistiku. Pojazdil som toho dosť , aj v Dolomitoch, a miestami mi tie kopce pripomínali dolomitské stúpania. Príroda je na celej trase nádherná,  taká naša typická slovenská. Je čo obdivovať. Ja si túto trasu určite zopakujem. Rád privítam v mojom ,resp. v Bukasovom balíku nadšencov podobnej diagnózy.

Ďakujem

-          Bukasovi za perfektný výber trasy a podporu v balíku a samozrejme za organizačné zvládnutie akcie (doprava, ubytovanie),

-           Banánovi za fotodokumentáciu

-           Drahošovi za to, že mi nepožičal predné koleso a musel som isť vlakom do Ba.

Ďakujem Janovi „pejkovi ulrichovi“ Draškovičovi, ktorý nás podporoval až z ďalekého Holandska, s prísľubom, že na budúce ide s nami.

Tak sa teším na ďalší ročník, a verím, že nás nenecháte ísť osamote!

Milan Ernest Valko – t.č. výpravca stanice Kriváň

Za Cykloslovakia: Milan Valko